reklama

Dom

Dom. Poznám ho ráno. Na obed. Poznám ho večer. Tento už 3 roky. Dom. Das Haus. Ako nemci označujú svoju nemocnicu. Amíci vlastne tiež. House. House of god. Povinná literatúra každého adepta domu života a smrti. Dom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

V noci je taký kľudný. Niekedy. Vlastne skoro vždy. Okrem občasných výkrikov.

„Haló švester, haló švester ! “ je najobľúbenejší výkrik. Výkrik do prázdna. Haló švester, haló život. Ten je však už dávno preč, alebo aspoň si ho predstavujem. Výkrik do prázdna, alebo z prázdna. Výkrik dávno osamelého človeka, kričiaceho svoje posolstvo osamotené do jediného výkriku. Jediná veta. Jediná spomienka na dialóg.

Čo napíšem do úmrtného listu? - Haló švester.

Nie. Niečo inteligentnejšie. Práve zomrel pacient. Zavolala sestrička že máme zasa nejaký EX.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V tmavej miestnosti zažnem svetlo, sestra vojde. Ktorý? Ten vpravo alebo vľavo? Si slepý, ten vľavo predsa. Vpravo ešte dýcha. Aha...

Lampička zasvieti do zrkadla duše. No nesmrteľná je už preč. Asi už dávnejšie, to len telo kričalo posledný rok len jednu vetu. Haló švester !


Má glukózu štyridstať. Počujete ma, alebo to zasa blbne? Kto má glukózu štyridsať? Na displeji svietilo IPS. Teda intenzívka. No predsa ten nový. Osmička.

Zápal pľúc na prístroji. Asi bol fajčiar. Asi. Alebo aj nie. Osmička. Tak mu dajte glukózu. Ale veď vám hovorím že nemá Cúgang. Prístup – Zugang. Kurva, si pomyslím. Ako to že leží na intenzívke a nemá cúgang? Ako to? No, hneď som tam. Tak to smečko si dočítam asi neskôr...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

No tak mi dajte vigo. Vigo – cúgangová ihla. Flexila. Kokos, nič tu nenahmatám. Však ten árista mu mohol dať doprdele poobede aj krčný cúgang. Pichám pacienta na kyslíkovom pretlakovom prístroji do jednej ruky, do druhej. Len si niečo pomrmle. Pohni si, kričí švester, však má len štyridsiatku glyčku. Taký múdry som aj ja. No nič. Všetko pripraviť na centrálny katéter. Kokos, pri tomto krátkom krku, no nič, idem to pichnúť do slabín. Švester ma oblečie do sterilného plášťa, nasadím si rukavice, prikryjeme všetko pekne. Ešte rúšku. No teraz keď som sterilný. Im drbe tým sestrám. Však si pamätám iné časy, keď sa tak moc v inom dome na sterilitu nehralo. Čo už. Hmatám, hmatám, hmatám. Až vyhmatám. Puls v slabine. Abeceda každého medika pre slabiny. Nákladiak, po anglicky van. Teda zo stredu véna, artéria, nerv. Takže ideme dotoho.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A nechceš to najprv lokálne umŕtviť? Pýta sa švester. A to už mám 10 centimetrovú ihlu v nohe. Vystrekne pekne tmavá krv. Svetlá a pulzujúca by bolo zle. Pichnem drôt, narežem kožu o milimetrík. Na drôt príde katétrík. Tak tak. Macher. Pod 10 minút. Aspoň sám sa pochválim, keď nikto iný.

Tak mi to zdvihnite, ten telefón je reanimačný a ja som ešte sterilný. Že už tam máš troch – že nejakú nádchu, odpadnutie a migrénu. No teda tí ľudia, načo otravujú v nedeľu v noci, vraví švester, s takými kravinami. Poviem čus, a klušem na príjem.

No, ono tá nádcha vyzerá skôr na nejakú laryngitídu. Inak pekná laryngitída, 16 ročná. Aj s mamičkou. Niečo zabrešem na ošetrovateľa, tento dokonca hneď aj počúvne, ja zasa popočúvam 16stku. Aj srdiečko. Či nemá nejaký šelest. Pod tými pevnými trojkami. No fuj, si pomyslím sám na seba. No fuj. Ale šelest nemá.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Migréna je vlastne štyridsiatnik, turek. S prízvukom. Bolesti hlavy pozná, máva častejšie, sú na jednej strane. Buchnem doňho, reakcie dobré, na obidvoch stranách. Zažiarim a vypálim mu oči lampou, v poriadku. Poklepkám, preklepkám, pichnem acylpirín. Poviem nech si zavrie oči a ukľudní sa.

A ako 16stka? Stále nič moc, tak jej pridám do inhalácie kortikoidy. Zázrak medicíny 20, a možno 19 storočia. Liek na všetko. So všetkými možnými vedľajšími účinkami, ale len keď sa dáva dlhodobo. Medzitým si plachtím do ďalšej miestnosti.

Pozriem kto ho poslal – to som si mohol hneď myslieť. Psychiatri. Najväčšia psychiatria nižného saska. Keby bola aspoň o 100km ďalej, aby som o nej nevedel. No čo už. Vyšetrím preklepem hmatom, pozriem srdiečko. Moju obľúbenú hračku. Hračičku. Ultrazvučík srdca... No u tohto nič zaujímavého, nič zaujímavého do zbierky spomienok.

Tak čo je nové. Nič moc. Zlá koalícia. Dobrá opozícia. Alebo opačne. Na západe nič nového. Ani na východe. Ani v sme. Píp píp - Bolesti horného brucha! Idem. 2 sekundový hovor. O polnoci dlhšie nebývajú.

Keby aspoň infarktík, alebo dušnosť, alebo angínka. Niečo so srdiečkom. Ale bolesti brucha. Aj keď horného. Nádej umiera posledná. Počas 10 sekundovej anamnézy ale umiera.

Takže 14 dní bolesti nadbruška. Vpravo. A žlčníkové kamene sú známe. Aká rozkoš zo zložitého stanovenia diagnózy. Cholecystolithiáza- teda žlčníkové kamene. Nuda. Ale bolí. Ale aspoň nie mňa.

Takže 10 sekundové vyšetrenie. Buch do brucha. Nebolí? Bude. Áno, áno. Sadista uspokojený, vpravo hore bolí. Takže cúgang. A buscopan. Jeden z mála liekov čo aj fungujú. Čo poznám lieky, tak fungujú asi 3. No tak 4. Alebo tak nejak. Ale tento funguje.

A ďalšia nuda. Sono brucha. Pozerám a pozerám. A čo nevidím. Že nič nevidím. Tučné brucho plné plynov... To by si pomyslel určite aj niekto čo by pozeral moje brušenko... Ale teraz možem ja niekoho kritizovať. Sadista. A čože ste čakali 14 dní? Sa nespýtam radšej. Lebo je to dosť sprostá otázka. Tiež ma raz bolelo brucho. Ale to je iný príbeh.

A pozerám ďalej, žlčníček. A kamienky. A viacej toho nevidím. Žlčovod by ma potešil v tejto nude. Kokos... koho može baviť vyšetrovať brucho. Úplná nuda. Ešte väčšia ako kožné. Nič sa nehýbe, plné plynov, nič sa moc nemení. Odmerať jeden orgán, druhý. Nuda. Nie ako echo. Tam sa srdiečko pohybuje, prevaľkuje sa z miesta na miesto, stáča a otáča sa ako vír vetra aj 100 krát za minútu. Posúva si krv zhora dole, všade sa dajú odmerať krásne gradienty, všetko cez záhadné integrály, všetko vo farbe, dokonca keď sa chce zamachrovať aj trojrozmerne. Dajú sa zmerať 4 ventily, odmerať alebo aspoň odhanúť kde a koľko sa čoho pohlo, čo netesní, čo tesní až moc. Orgazmus. No fuj.

Takže tu vás zobere ošetrovateľ na rentgen. A čo, už nebolí, hm? Nasadím úsmev vševedúci lekár-úbohý pacient číslo 3. Čus, a dobrú noc.

Takže dnes pohodička. Ešte tak hodinku si počkám a potom si ľahnem. Pred jednou podľa mojej štatistiky sa to neoplatí. Aj tak ma určite hajzlíci zobudia. Päť minút ako si ľahnem.

Nie ako včera – keď ma práca nie len bavila, ale aj zabezpečovala hmotnú existenciu. Pokiaľ to aspoň nespomeniem na daňovom. Nádhera. Krásny aprílový deň, 18 stupňov, slniečko, ani mráčik, idylka, ráno. Len ja a moje autíčko. A môj telefón. Haló, je tam nótarct? Áno, tu je lekárska služba pre poistencov. Hlúpy názov. Radšej hovorím len lekárska služba. Móšeté dójst? Mojému manšelofi je špatne. Móc špatne. Váš telefón, meno, adresu. A čo mu je? Nemóše už 3 dny díchad.

88 ročný pacient v pekne zariadenom byte leží na posteli pod svojím kyslíkom. Čo je? Popočúvam vás... asi sa zhoršila bronchitída. Máte tu lekárske nálezy? No nefím, posrem fám... hovorí do sneda opálená asi 60 ročná manželka bronchitika. Zaujímavé, nemec, manželka asi grékyňa podľa môjho odhadu, škoda že nie je miesto a čas na otázky.

Takže musíte do nemocnice. Máte málo kyslíka. Čó? Nepočujem Vás. Hlasnejšie. Už nemám baterky v načúvacom prístroji. MUSÍTE DO NEMOCNICE. Ahá, no dobre.

Pozerám donesené papiere, nejaké daňové priznanie, list od poisťovne, no proste nič moc čo mi pomôže. Si druhý raz urobte kópiu lekárskych správ, znie moja strašne múdra rada.

Môj kamarát mobil – v databáze číslo miestnej nemocnice. Internistu poprosím, tu jazdiaca služba. Jááá – Áno, čo možem pre Vás urobiť. Nazdar dietmar, tu je marek, počúvaj. Dneska jazdím. A čo ako? Dá sa. No hej, počuj, máš niečo voľné, mám tu takého dedka, asi bol už milión krát u vás, asi bronchitída alebo tak nejak.

Volám záchranárov, týchto nepoznám. Škoda, tá zrzka 20dsiatka u nás nejazdí. Ani u mňa, ani na mne, ani nebude. Ale aspoň si uchovávam obraz pre neskoršie použitie vo fantázii. No fuj.

Dojdite, moje decko kašle stále. Už od včera. Nie je to lepšie ani po kvapkách od detskej. Vraví mierny nenemecký prízvuk. Takže navigačný a šup ho ďalej na cestu. Zaujímavý byt. Malý, asi tak 3 izbový, nemecká bytovka. Takže určite nebude žiadny „privát pacient“. Nevadí. Kde máme pacienta, pýtam sa mladých asi 25 ročných rodičov. Za nohami maminy sa objavuje asi 3 ročné dievčatko. Ujo, ja kašlem. Takto.

Tak dobre, poď si ľahnúť do obyvačky. Na stenách samé pravoslávne ikony, veľký obraz pravoslávnej sviečky. Slabý ruský prízvuk. Dievčatko s 2 dlhými blonďatými copmi sa poslušne predomňa postaví. A pri nej stojí asi 2 ročný braček. Spoza dverí ešte vykúkajú 2 pekne učesané hlavičky. Kresťanská rodina ako z katechizmu. Majú aj pravoslávni katechizmus? Asi áno. Dievčatko popočúvam, poviem mu obverni, dyšáj z glubóka, iščó odín glubókij vdoch, výdoch, 7 rokov ruštiny si svoju cestu nájde. S rodičmi prechádzame plynulo z nemčiny do ruštiny, evidentne padajú bariéry. Prosto idylka vzťahu lekár pacient. No, niečo napíšem na recept. A ostatné deti ako, nekašlú. Keď už som tu že by som ich popočúval. A rodičia sú nadšení, aký divný doktor, divný prízvuk má, evidentne si myslia že budem z Litvy, alebo Lotyšska. A ja som platený od poisťovne od počtu pacientov. Takže všetky deti popočúvame, mamičke napíšeme na recept po čom jej srdiečko piští. Nádherná rodinka, idylka. A chudoba. Dostávam odmenu – ruskú čokoládu, čo prišla v balíku zo samotného Sibíra, ako aj pevná viera tejto rodinky. A ešte maličkú ikonku krstu Krista. Poďakujem a lúčim sa s rukou na ďalšom telefonáte.


Píp Píp. Pol štvrtej. Tma. Sekundový hovor. Máš tu pani Šuninu. Niééé. Veď som ju len v piatok prepustil. Čo má zasa? Telefón je už hluchý. O pol štvrtej sú hovory ešte kratšie ako o polnoci. Nohavice, plášť, môj fonendoskop. Vianočný darček od mamičky. Kúsok domova v tme.

Zdvihnem pravicu keď míňam vrátnika sledujúceho zápas Kličenka s niekým. Komu drží palce? Naturalizovanému (teda ponemčenému) Ukrajincovi, či knokautovanému nešťastiu. Po polnoci je každý sadista. Aj vrátnik. Takže Kličenkovi.

95 ročná naturalizovaná Ruska na mňa čaká pozerajúc veľkými očami. Koľko krát už ležala u mňa na oddelení? Päť krát, sedem krát v posledných troch mesiacoch?

Neváha a rovno mi hovorí že ju zasa bolí hlava, páli v ušiach, mala nočnú moru, páli aj žalúdok. A je aj hladná. Tu sa prebúdza sadista. Voči 95ročnej babke, ktorú rodina nechala samú v Nemecku a vrátila sa objavovať zázraky putinovského Ruska. 

Nášmu zasvätenému hovoru ošetrovateľ nerozumie. V jeho očiach sa zračí nepochopenie pre túto divnú ruskú rasu. 10 kvapiek antidepresíva, môjho obľúbeného Atosilu. Jeden zo 4 liekov čo tiež funguje, aj keď niekedy sa mi zdá že skoro tak dobre ako placebo.

EKG v poriadku, tlak aj pulz tiež. Nočná mora, depresia, prekliatie starých ľudí. Aj mladých.

A objednávam transport naspäť do domova dôchodcov.


Píp, máš tu ďalší EX. Kedy to skončí? Píp, štvorka má bolesti brucha. Píp dvojka ide nejako pomaly. Pol piatej, vkročím opäť na intenzívku. Ako pomaly ide tá dvojka? Monitor ukazuje 40, ale veľký komplex nasleduje vždy malý kopček. Vlna P a po nej štíhly QRS. Einthoven nemal veľkú fantáziu keď popisoval vlny EKG pred 107 rokmi. Abeceda. Aký má tlak. Tak OK. Čo mu vlastne je? Bronchitik, možno tridsiatnik, štyridsiatnik pod prístrojom. Ale nespí. Zabrešem príkaz, po polnoci ma opúšťa nemecká nutná zdvorilosť. Liek ktorý rozširuje priedušky urýchľuje aj srdiečko. Vlastne obsolentný liek. Ale keď sa podá do žily zaberie. Väčšinou.

Aj tak som hore. V tmavej miestnosti leží prikrytá kôpka. Kedysi určite milovala, smútila, možno aj stratila niekoho, možno niekoho získala. Kedysi. Kedysi dávno, veľmi dávno. Haló, tu je nemocnica, doktor. Ste syn tej nešťastnej kôpky? Snažím sa povedať niečo povzbudivé, či aspoň ako mi je ľúto že musím odovzdať túto správu. Poslednú. Poslednú správu. Samozrejme že o piatej v noci môj hlas súcitne neznie. Znie ale vierohodne.

Píp, tma. Píp. Volali z katétru že sedmičku už čakajú. Tak to som rád. A ja som čakal že budem ešte pol hodinu spať. Zosmolím krátku správu, objednám transport, a čakám kedy sa konečne minúty dovlečú do ôsmej.

Marek Mydliar

Marek Mydliar

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  5x

Lekár, internista a optimista Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu